Centrum samostatného života n.o.

Čo je OsobnÁ asistencia

Všetko o osobnej asistencii

 

Informácia pre všetkých, ktorí majú záujem dozvedieť sa viac o osobnej asistencii


Čo je osobná asistencia ?

Tým, ktorí ste už užívateľmi osobnej asistencie nie je potrebné túto formu pomoci ľuďom s ťažkým telesným postihnutím predstavovať.

Nasledujúce informácie sú určené najmä tým, ktorí sa potrebujú o osobnej asistencii dozvedieť viac, či už z dôvodu, že by chceli byť osobnými asistentmi alebo chcú využívať služby osobnej asistencie.

Čo sa teda skrýva v slove osobná asistencia ?

Osobná asistencia je jedna z foriem pomoci poskytovaná ľuďom s ťažkým telesným a iným zdravotným postihnutím.

Osobná asistencia je však veľmi výnimočná preto, že klient, t.j. osoba s postihnutím nie je trpeným objektom, ako je to často v prípade klasickej opatrovateľskej alebo ošetrovateľskej starostlivosti, keď musí prijímať pomoc len v rozsahu, ktorú mu niekto iný určí.

Pri osobnej asistencii si postihnutý :

- sám určuje, akú pomoc potrebuje,
- v akom rozsahu ju potrebuje,
- a akú pomoc chce využiť.

Bez osobnej asistencie by klient v mnohých prípadoch musel trvale žiť v nejakom zariadení, kde by mal zabezpečenú starostlivosť, ale nemal by pocit samostatnosti, nezávislosti.
Snahou tejto pomoci je usilovať sa predovšetkým o to, aby osobná asistencia bola prostriedkom k plnohodnotnému životu človeka s postihnutím, aby mu zaisťovala dôstojný, slušný, životný štandard.

Osobná asistencia predstavuje :
- ideálny spôsob kompenzácie postihnutia, ktorá umožňuje aj človeku s veľmi ťažkým postihnutím žiť doma životom, ktorý sa čo najviac blíži bežnému štandardu ostatných ľudí.

Osobná asistencia je:
- cesta k dôstojnej existencii, vďaka ktorej môže aj človek s ťažkým telesným postihnutím študovať, pracovať, oddychovať a uplatniť svoje schopnosti tak vo svoj prospech, tak v prospech spoločnosti.

Osobný asistent:
- vykonáva pre klienta tie činnosti (alebo pri nich pomáha), ktoré by klient robil sám, ak by mohol.

Osobný asistent:
- pomáha klientovi pri mnohých životne dôležitých situáciách, ktoré by klient sám vzhľadom na postihnutie nezvládol.

Osobná asistencia sa poskytuje:
- bez obmedzenia miesta a času, t.j. doma i mimo domova,
- cez deň, v noci,
- cez víkendy, sviatky,
- podľa aktuálnej potreby klienta.

Osobná asistencia rieši sociálny handicap, t.j. izoláciu človeka od spoločnosti v dôsledku jeho zdravotného znevýhodnenia. Osobná asistencia zároveň nesmie vylučovať ošetrovateľskú starostlivosť, ak klient potrebuje aj ošetrovacie úkony.

Osobný asistent je klientovi partnerom, pretože ich vzájomný vzťah je veľmi osobný a zasahuje do intímnych oblastí života klienta (hygiena, toaleta, apod.).

Osobná asistencia môže byť:
- neriadená (seba určujúca), ktorú si volí a riadi sám klient,
- riadená, ktorú poskytuje svojimi spolupracovníkmi vysielajúca organizácia - poskytovateľ služieb osobnej asistencie.

Riadená asistencia vyžaduje obvykle aj odbornú prípravu asistentov a poskytuje sa hlavne osobám so zmyslovým (sluch, zrak), mentálnym alebo psychickým postihnutím.

Osobný asistent pomáha naplňovať základné životné potreby:

1) biologické - jedlo, pitie, spánok, toaleta, hygiena, úprava prostredia, polohovanie, pohyb apod. Príklady činností osobného asistenta : pomoc pri zdvihnutí z postele, preloženie z postele na vozík, toaleta, sprchovanie, pomoc pri obliekaní, príprava a podávaní jedla, umytie riadu, upratovanie, pomoc pri varení, vychádzky, kultúra, príprava ku spánku, uložení na posteľ, polohovanie na posteli a pod.

2) kultúrne - vzdelanie, zamestnanie, kultúra (kino, divadlo, knihy, hudba, internet aj.), nakupovanie, prechádzky, styk s ľuďmi, úrady a pod.

Príklady : pomoc pri nakupovaní,, premiestňovaní, vybavovaní, návštevách a pod. Dôležité je naučiť sa manipulovať s mechanickým vozíkom v byte i v teréne.

Kto môže byť klientom osobnej asistencie?

Klientom osobnej asistencie môže byť každý občan s postihnutím, ktorý potrebuje pomoc inej osoby a chce žiť aktívnym životom. Mal by byť však dosť silný, odhodlaný a trpezlivý niečo pre sebe urobiť, niečo dokázať.

Kto by nemal žiadať osobnú asistenciu?

Klientom osobnej asistencie by však nemal byť človek, ktorý by chcel pomoc len pasívne prijímať bez akejkoľvek vlastnej snahy o dosiahnutie maximálnej sebestačnosti a samostatnosti.

Osobná asistencia je aj o tom, že klient si svojich osobných asistentov vyberá sám, ak mu to jeho zdravotný stav dovoľuje.
V praxi to však nie je také jednoduché, pretože reálna ponuka osobných asistentov nie je veľká a tak sa stáva, že v danom okamihu je k dispozícii len jeden asistent a ten nemusí byť pre konkrétneho klienta ideálny. Preto je ťažké zo skromnej ponuky vybrať si toho ideálneho asistenta. Inak je vhodné ak asistenta vyberajú spolu s klientom aj jeho rodičia, manžel, manželka, ostatní rodinní príslušníci, príp. poskytujúca organizácia apod., aby sa predišlo nedorozumeniam a zbytočným konfliktom.
Pri osobnej asistencii musí byť klient schopný organizovať a riadiť služby a práci asistentov a zároveň ich prácu kontrolovať.
Vzťah medzi klientom a asistentom musí byť partnerský, rovnoprávny a rovnocenný, nikto z nich nesmie s tým druhým manipulovať .
Veľmi dôležitý je vzťah klient - rodina - klient a -asistent (môžu vznikať konflikty vo vzťahu rodina klienta - asistent).
Optimálne je, aby klient mohol mať najmenej dvoch asistentov, aby tak bola zaistená ich 100% zastupiteľnosť.

Ako vyberať asistenta:

- zistiť motív, prečo chce potencionálny asistent túto činnosť vykonávať (zlými motívmi sú túžba po obohatení, sebauplatnení - inú prácu nezoženiem, získanie životného partnera atď.),
- fyzické predpoklady asistenta - musí byť zdravý, primerane šikovný, dostatočne fyzicky zdatný, silný s prihliadnutím k hmotnosti, stupňa postihnutia a potrebám klienta,
- psychické predpoklady asistenta - schopnosť empatie (vcítenie sa do druhého), ochota, láskavosť, vľúdnosť, trpezlivosť, zmysel pre humor, prispôsobivosť, schopnosť učiť sa, vynaliezavosť, zodpovednosť, spoľahlivosť, pozitívne motivácie, dostatok voľného času, na druhej strane ale je v záujme klienta vyhýbať sa psychopatom, nervóznym ľuďom, netrpezlivým, agresívnym alebo ľuďom otupeným.
- zistiť si časové možnosti asistenta, kedy je pre neho najvýhodnejšie klientovi poskytovať asistenciu.

Kvalifikácia asistentov:

- nie je potrebná žiadna kvalifikácia (neexistuje univerzálne školenie, ktoré by pripravilo asistenta na riešenie všetkých ťažkostí života napr. človeka na vozíku),
- osobným asistentom môže byť relatívne ktokoľvek, na druhej strane však každý absolvovaný rozhovor súvisiaci s osobnou asistenciou je určite prínosom pre dobrý vzťah klient - asistent a ich vzájomnú spokojnosť.

Klient sa musí školiť a vzdelávať vždy - ide mu o prežitie - svoje vedomosti, skúsenosti potom odovzdáva asistentovi a školí si ho sám podľa svojich potrieb

Čo má robiť klient vzhľadom k asistentovi?

- poskytnúť informácie o poskytovaní pomoci a práci, ktorá asistenta čaká,
- zoznámiť asistenta s denným, týždenným a ďalším programom pre vytvorenie predstavy o službe,
- poučiť asistenta o spôsoboch a "technológiách", ako by mal asistenciu vykonávať,
- ukázať asistentovi, čo a ako by mal robiť,
- umožniť asistentovi všetky činnosti si najskôr vyskúšať, aby sa zistilo, či na tú či onú činnosť "má" nebo nie,
- vyhýbať sa psychopatom, nervóznym ľuďom, netrpezlivým, agresívnym alebo otupeným,
- ako klient, tak asistent môže odmietnuť pokračovať v asistencii, ak s ňou nie sú spokojný,
- klient by nemal od asistenta chcieť viac, ako je schopný zvládnuť, zabráni sa tým prípadným konfliktom,
- vzťah klient - asistent musí byť založený na vzájomnej empatii, dôvere, partnerstve, záujme, slušnosti, humore, jemnosti, vľúdnosti, rešpektu, tolerancii, sebapoznaniu, snahy, sebadokonaleniu, zodpovednosti, vedieť, čo jeden od druhého chce a môže očakávať, - kontrolu poskytovaných služieb uskutočňuje sám klient,
- ak je klient s asistentom nespokojný, je nutné sa rozísť (pred tým ale zaistiť náhradu), jednať čestne, zdvorile a otvorene, nerozchádzať sa v zlom - neprospieva to ani klientovi, ani asistentovi,
- ak je klient nespokojný s pracou asistenta - zistiť, či má asistent dobré podmienky k tomu, aby mohol asistenciu kvalitne vykonávať, poučiť asistenta o nedostatkoch a vysvetliť mu, ako zjednať nápravu

Organizácia práce asistentov:

- je potrebné mať najmenej 2 asistentov (zabráni sa ponorkovej chorobe, získa sa zastupiteľnosť, zníži sa únava asistentov),
- zaistiť nadväznosť služieb pri striedaní asistentov,
-odovzdávanie služieb medzi asistentmi (čo bolo urobené, čo má byť urobené),
- plán práce (dopredu povedať asistentovi, čo bude klient potrebovať, čo sa bude robiť ).

Zásada:

Klient si vždy vyberá asistenta, nie opačne!!!

Pre vzťah klienta a asistenta obecne platí zásada:

"Čo nechceš, aby robili tebe, to nerob ty iným"


Niekoľko osobných poznámok z praxe pre klientov (aj pre asistentov):

  • Žiaden človek nie je druhoradý a menejcenný, ani človek s handicapom, fyzickým alebo psychickým.
  • Človek s handicapom je len trochu iný než majoritná časť populácie, ale určite nie je horší, skôr naopak.
  • Pýtajte sa vašich pomocníkov, ktorí vám pomáhajú na všetko, čo vás zaujíma.
  • Vyjadrujte otvorene svoje pocity, potreby, priania a záujmy (záleží však na tom, či je druhá strana ochotná počúvať, plniť vaše priania a potreby, zvlášť v nemocničných a ústavných zariadeniach je to dosť problematické, v praxi je v týchto zariadeniach často je vidieť nezáujem než skutočnú empatiu - schopnosť druhému načúvať a snahu druhému pomôcť niekedy pre nezáujem, niekedy pre nedostatok času).
  • Vyjadrenie vašich pocitov počas ošetrovania, polohovania, hygieny apod. je pre osoby, ktoré vám pomáhajú, veľmi dôležité, pretože sa inak ťažko dozvedia, že niečo robia zle (sú často presvedčení, že vám pomáhajú dobre podľa svojho najlepšieho presvedčení v rámci svojich vedomostí a schopností, i keď to tak napríklad v skutočnosti nie je, ale pozor na to, že sa niekto môže i dobre mienenou kritikou uraziť).
  • Snažte sa byť aktívny, napr. pri polohovaní, snažte sa o maximálnu sebestačnosť aj keď viete, že vám vždy niekto pomôže, pomoc využívajte, ak už to naozaj inak nejde.
  • Vlastnou aktivitou môžete sami pomôcť k prevencii vzniku dekubitov, ku skráteniu ich liečenia a získaniu celkovej väčšej odolnosti vášho organizmu (samozrejme ak to ide).
  • Uvedomte si, že ten, kto vám pomáha určitým spôsobom kompenzuje váš handicap (alebo by tak mal činiť) a tým vám nahradzuje zníženú pohyblivosť, obmedzenú schopnosť k nejakej činnosti, napr. tlačí vozík alebo dopomáha pri chôdzi a tak vlastne rozširuje vaše schopnosti v činnostiach, ktoré by ste sami nezvládli.
  • Uvedomte si, že i ten, kto vám pomáha nie je stroj a ako každý človek tiež má svoje problémy, starosti i keď iného charakteru ako máte vy. Na druhej strane si zase váš pomocník musí uvedomiť, aké problémy, starosti a bolesti trápia vás.
  • Z toho vyplýva nutnosť otvorenej, úprimnej komunikácie medzi vami a vašim asistentom, aby ste vzájomne predišli možným konfliktom alebo nedorozumeniam.


Osobná asistencia a jej význam pre náš život

Dôvody, pre ktoré vôbec začíname uvažovať o osobnej asistencii, bývajú rôzne. Niekto je postihnutý následkom úrazu, niekto následkom progresívneho ochorenia, iný je postihnutý od narodenia.

Ten, kto okúsil stereotypnú pomoc rodiny či opatrovateľskej služby, je možno unavený a rezignoval, pretože sa s ním zaobchádza ako s objektom, rodina na iné než na jeho fyziologické a podobné potreby nemá čas, opatrovateľská služba je nevyhovujúca rovnakých dôvodov.

Nehľadiac na to, aké sú dôvody nášho záujmu o osobnú asistenciu, platia tu dve základné východiská:

1) osobná asistencia dáva šancu na nezávislosť, samostatnosť a istotu v takom rozsahu, aký môže napodobniť iba málo iných foriem systematickej, každodennej pomoci

2) osobná asistencia súčasne znamená, že určité požiadavky sa kladú aj na nás.

Vy, ktorí ste sa rozhodli alebo sa rozhodujete, akú formu pomoci pre seba či svojho blízkeho bude najlepšie zvoliť - či niektorú z doterajších foriem (ústavnú starostlivosť, opatrovateľskú službu) alebo osobnú asistenciu, by ste mali vedieť, že je to voľba medzi pasívnym odovzdaním sa do opatery druhých a možnosťou riadiť svoj vlastný život sám.

V prípade, že si zvolíte osobnú asistenciu, je vaša voľba výsledkom poznania nielen vlastných síl, ale aj poznania, že rodičia, príbuzní alebo priatelia, tu nebudú stále. Okrem toho je celkom prirodzené, že ste na nich väčšinou veľmi citovo viazaní a váš vzťah k nim vám môže túto situáciu - voľbu vhodnej pomoci pre vás - veľmi sťažiť. To však uskutočnenie vašich potrieb, životných snov a túžob môže oddialiť do nenávratna.

Rozhodli ste sa - alebo sa chcete - zbaviť pocitu utláčania a odkladania svojich potrieb, keď rodičia, súrodenci, deti a iní na vás nemajú čas? Radi by ste si udržali priateľov ako priateľov? Bez toho, aby ste boli od nich závislí? Ponúkame vám niekoľko dobrých rád, ako na to.

Pri písaní nasledujúcich riadkov sme - ťažko telesne postihnutí ako vy, pred ktorými stojí rovnaká voľba ako pred vami, a súčasne ako spolutvorcovia Zákona o sociálnej pomoci - vychádzali z vlastných skúseností:

1.) Rozhodnite sa neakceptovať takú opatrovateľskú službu, ktorá si svoju prácu okolo vás zľahčuje, pričom vás sústavne psychicky ubíja alebo vás robí ešte viac závislými od seba či iných.

2.) Rozhodnite sa pre odvahu žiť aktívnejšie a samostatnejšie, aj keby vás vaše okolie - ktoré akiste tvrdí, že vás dobre pozná - presviedčalo o tom, že na to nemáte (vzdelanie, sily, výdrž atď.), v skutočnosti záleží len od vás, či uveríte svojmu okoliu, alebo zmyslu - aj vášho - života.

3.) Pri uvažovaní o osobnej asistencii, resp. o vás samých, nikdy nezačínajte spochybňovať sami seba, svoje schopnosti, danosti atď., vďaka ktorým by ste mohli druhým veľmi pomôcť, byť užitočný, a to oveľa viac než si sami myslíte aj než si kedy myslelo vaše okolie! Určite ste dostali od Boha dary (talenty, vlohy k nejakej činnosti), na ktoré sa časom „zabudlo“ a keďže ste ich nerozvíjali, alebo nemali možnosť rozvíjať, ani sami o nich neviete. Hľadajte ich, a určite nájdete! Tak ako zdroj sily nachádzate v Bohu, tak odvahu pre život, ktorý vám dal, predstavu o tom, čo od vás žiada, akú úlohu máte na tejto zemi, zjednodušene povedané - predstavu o svojej budúcnosti, musíte nájsť sami v sebe. Jedine tak získate aj celkom jasnú predstavu o tom, ako by ste využili inú formu pomoci, ktorá by vám mohla byť poskytovaná.

Hľadajte motiváciu na lepšie - pokiaľ možno pracovné, alebo akékoľvek činorodé - využitie každého dňa a „ostatné vám bude dané“. „Klopte a bude vám otvorené!“ To môžete chápať doslova. Aj v súvislosti s nami, vašou organizáciou, ktorá na všetky strany háji vaše záujmy. My sme pre vás „otvorení“ v každej veci. To platí rovnako ako o tých, ktorí by radi pomáhali - a pomáhali by skutočne radi a bez náhlenia - (ale vy sa o tom nedozviete, lebo sa o to nezaujímate). A možno si tiež začínajú myslieť, že o nich nikto nestojí... A pritom stačí tak málo...! Totiž to, či takých ľudí nájdete, vôbec nezávisí od výšky vášho dôchodku...!

4.) Viete si predstaviť, že by ste pestovali napr. kultúrne záujmy - návštevy koncertov, divadelných predstavení, knižníc, výstav, záujmových krúžkov alebo združení a pod., že by ste sa raz za čas stretli s priateľmi (ako s priateľmi, nie ako s osobami, od ktorých ste závislí), že by ste mohli ísť kamkoľvek vás to bude ťahať, napr. vidieť ako sa boria ľudia s podobnými problémami (u nás, príp. v zahraničí), ako sa prebíjajú životom, ako riešia svoje problémy, získavajú odvahu na prežitie každého dňa svojho života, ako sa učia veci, ktoré ich nikto nenaučí - brániť sa, obhajovať svoje práva a vybavovať záležitosti, na ktoré majú nárok...? Viete si predstaviť, že by toto bol váš život?

5.) Ak si na predošlé otázky dokážete úprimne odpovedať (t.j. vaša odpoveď je „áno“), môžete pokračovať ďalej. V opačnom prípade sa ďalej nedostanete... lebo si sami zatvárate oči pred pohľadom na svoj vlastný obraz. Aby ste mohli nadviazať nové kontakty podľa vlastných predstáv a potrieb, aby ste sa mohli zbaviť strachu zo zlyhania pred sebou aj pred svetom, musíte začať od malých vecí. Stačí zdvihnúť telefón, oprášiť staré priateľstvá, príp. nebáť sa nadviazať nové atď., atď., čokoľvek, čo urobíte, bude dobré, pretože tým napredujete v nadobúdaní sebadôvery, a tým rastie vaša hodnota - vo vašich očiach, aj v očiach vášho okolia. Nebojte sa, tým sa od Boha nevzďaľujete. Naopak. Čím lepšie pochopíte dary, ktoré vám dal, čí viac si budete vedieť vážiť a chápať hodnotu svojho vlastného života, tým viac sa otvárate aj porozumeniu iných. A tým skôr vám bude jasné, že to, že robíte niečo pre seba, je dobré aj pre nich, aj keby sa tomu spočiatku bránili a nechápali, čo vlastne chcete. Ak vytrváte vo svojom presvedčení a pomaly, ale vytrvalo si začnete aspoň vo tom môžete, pomáhať sami, vaše vzťahy s nimi to môže jedine ozdraviť. Dôležité je, aby boli vaše návrhy na riešenie všetkého, čo sa chápe ako „problém“, konštruktívne, t.j. aby sa boli uskutočniteľné.

6.) Vyjdite zo svojej ulity, neopakujte si denne zaužívané frázy, slová, ktoré ste doteraz používali ako odpoveď na všetko - „to nemôžem“, „nedokážem“, „nevládzem“, „neviem“, „nedá sa“. Hľadajte spôsob, ako by ste mohli, dokázali, vládali, vedeli, ako by sa dalo... a čo na to potrebujete. A keď viete, čo potrebujete, proste dovtedy, kým to nedostanete.

Ak chcete začať žiť ináč než doteraz, nečakajte, že vám niekto z vášho okolia ukáže cestu! Keby ju poznali, už by vás po nej dávno viedli. Takže úspešne zvládnuť túto „domácu“ úlohu, to je a celý život zostane na vašich pleciach - akokoľvek sa vám v tejto chvíli zdajú slabé a „neschopné“ udržať takúto „záťaž“. Vďaka vašej vôle môžu razom zosilnieť, rovnako ako vďaka vašej beznádeji môžu dvojnásobne zoslabnúť... a vám môže život ešte viac „oťažieť“. Výber záleží skutočne len od vás. My vám tu - na základe vlastných skúseností - ponúkame tú druhú cestu, do veľkej miery ťažšiu a na mnohých miestach neschodnejšiu než pre iných, ale pre vás jednoznačne perspektívnejšiu.

7.) Nikdy nehľadajte „argumenty“ na ospravedlnenie toho, že nemáte nijakú predstavu o využití času, ktorý ste dostali pre svoj život. Nehovorte o tom, že iní to mali predsa len ľahšie než vy, že tí z postihnutých, ktorí už niečo dokázali (t.j. svoje životy dokázali naplniť aspoň čiastočným uskutočnením svojich predstáv), že to mali jednoduchšie než vy (aj keby ste s istotou vedeli, že to tak bolo), pretože tým sa „odpisujete“ vy sami!

8.) Uvažovať o sebe neznamená len snívať, mať rozvinutú predstavivosť, ale hľadať spôsoby, ako svoje sny uskutočniť. Ak nosíte v sebe nejakú fixnú predstavu o tom, čo by ste chceli robiť - pre seba, či pre druhých - skúste si v mysli začať skladať postup k uskutočneniu tejto myšlienky či predstavy. Počítajte, čo všetko na to potrebujete, a ak neviete, ako ďalej, obráťte sa na nás. Ale okrem toho - veľa čítajte. Prečítajte si životopisy ľudí, ktorí to dokázali, tiež za neuveriteľne ťažkých životných, zdravotných alebo iných zlých podmienok! Ak strácate silu, či „ilúzie“, učte sa od iných. To naozaj pomáha.

9.) Ľudia, o ktorých je reč, sú tu, poznáte ich, žijú a pracujú teraz - v tej istej dobe ako vy - ženia sa a vydávajú, zakladajú si vlastné rodiny... na čom by nebolo nič zvláštne, keby nešlo o ľudí, ktorí sú na tom zdravotne rovnako alebo podobne ako vy. Napriek - či pre mnohých práve vďaka - tomu, žijú! A dnes učia žiť aj iných. V ich spoločnosti sa na vás veľa „nalepí“! Vyhľadávajte ich spoločnosť! A časom sa aj vy odvážite myslieť v dimenziách nie „sebectva“, ako sa vám to možno niekto snaží nahovoriť, ale v rámci svojich možností.

Aj váš život vám niečo ponúka - viete robiť domáce práce, zaujímajú vás duchovné veci, potrebujete získať lepšiu fyzickú kondičku... a časom si nájdete aj prácu, za ktorú budete nielen finančne ohodnotení, ale v prvom rade vy sami si ju budete vedieť oceniť. Pretože vám bude ponúkať ďalšie možnosti - rozvíjanie záujmov, duchovný rast a množstvo iných - pre vás užitočných vecí, o ktorých sa inak (než „zaradením sa“ do života spoločnosti) nedozviete. A váš život zostane rovnako fádny a sivý ako doteraz. Od vás záleží, či viete, čo chcete a či sa rozhodnete za tým ísť. To nie je hriech, ale povinnosť.

10.) „Čas žitia a čas umierania“, tak sa volá jeden z najlepších románov E. M. Remarqua. Nič vám to nehovorí? Neverím. Každému musí byť - už z názvu - nad slnko jasné, že ide o to, nepremárniť svoj „čas žitia“ na umieranie... lebo opačne to už možné nie je...

Ak skúsite aspoň jednu z týchto rád preniesť do svojho života, urobíte pre seba a svoj život viac, než ktokoľvek z tých, čo o sa o vás celý život starali. A naša snaha pomôcť vám pri hľadaní sily a odvahy žiť predovšetkým vo vás samých, nebola zbytočná...

Týchto desať rád, ktoré vám predkladáme na zváženie (v prípade, že začínate uvažovať o tom, ako prevziať veci svojho života do vlastných rúk) vzniklo z našich vlastných skúseností, t.j. zo skúseností života tiež ťažko telesne postihnutých ľudí. Nie preto, aby teraz medzi vami a vašimi doterajšími pomocníkmi vznikla nedôvera, hádky, nevraživosť a pod., ale aby ste vedeli aj o inej forme pomoci, ktorá sa vám tu ponúka, a aby ste pochopili význam vlastného života. Lebo, keď si budete vedomí hodnoty vlastného života a budete presvedčení o tom, že má zmysel, až potom môžete začať chápať a uvažovať o tom, aký význam môže mať pre vás osobná asistencia. A potom o jej význame - pre vás - dokážete presvedčiť aj iných.


Princípy osobnej asistencie

Formy pomoci zdravotne postihnutým ľuďom sa líšia v závislosti od druhu a miery ich postihnutia. Je isté a už aj u nás sa v praxi bežného života dokázalo, že pri zabezpečení určitých podmienok môžu - a dokážu - aj postihnutí ľudia žiť samostatne a sami rozhodovať o svojom živote.

Pomoc formou osobnej asistencie sa vytvára na to, aby im poskytla možnosť nezávisle rozhodovať o sebe, veciach svojho života a každodenných potrebách.

Základným princípom osobnej asistencie je preto nezávislosť, samostatnosť. To neznamená, že postihnutý človek, ktorý potrebuje pri mnohých činnostiach a úkonoch pomoc 24 hodín denne, môže žiť celkom sám, ale že má možnosť o svojom živote rozhodovať sám - t.j. aj o výbere svojho pomocníka, či pomocníkov. Z toho však pre neho súčasne vyplýva povinnosť prevziať za svoje rozhodovanie zodpovednosť.

Osobná asistencia by sa mala riadiť princípmi štyroch “D”:

1) Delimitácia - osobná asistencia nie je vymedzená taxatívne, t.j. počtom určených úkonov, ktoré majú byť uskutočňované v určitom čase.

2) Deprofesionalizácia - postihnutý si svojho asistenta (pomocníka) môže nájsť - ak má možnosť - sám, a sám ho aj zaúča do spôsobu pomoci, t.j. učí ho, ako mu má čo najlepšie pomôcť, pretože vie (a obvykle to tak je aj pri nájdení asistenta prostredníctvom niekoho iného, občianskeho združenia a pod.), že jeho asistent, čiže človek vykonávajúci takúto čiste osobnú formu pomoci, nie je profesionál, a za profesionála ho (v tomto prípade) nemožno považovať ani vtedy, ak predtým pracoval v zdravotníctve.

3) Demedikalizácia - lekársku pomoc by mal postihnutý človek vyhľadávať len v prípade ochorenia (t.j. rozlišovať pojmy „choroba“ a „postihnutie“); mal by dbať na to, aby sa nestával objektom lekárskej starostlivosti vtedy, ak to nie je potrebné.

4) Deinštitucionalizácia - užívateľ osobnej asistencie (postihnutý človek) môže riadiť svoju osobnú asistenciu (usmerňovať svojho osobného asistenta/-tku) priamo doma, bez zbytočných medzičlánkov, t.j. inštitúcií.

Osobná asistencia je tu na to, aby aj človeku s veľmi ťažkým telesným postihnutím umožnila žiť v jeho vlastnom domácom prostredí život čo najviac podobný bežnému štandardu. Pre ťažko telesne postihnutých ľudí - najmä pre tých, ktorí doposiaľ počúvali iba, čo sa nedá, čo pre nich nie je a že sa na tom nič nedá zmeniť - je to cesta k dôstojnej ľudskej existencii, ku ktorej patrí možnosť študovať, pracovať, rozvíjať sa po každej stránke. Najmä, ak chce aj on sám uplatniť všetky svoje schopnosti. Bolo by to na prospech celej spoločnosti, a súčasne by bol prospešný aj svojim pomocníkom, čiže svojim osobným asistentom.

Našou snahou musí byť to, aby osobná asistencia bola prostriedkom k plnohodnotnému, dôstojnému životu a k zabezpečeniu určitého životného štandardu. Ten sa však vyvíja priamoúmerne rozvoju celej spoločnosti, teda aj finančné prostriedky na osobnú asistenciu by mali byť v súlade s požiadavkami spoločnosti na uspokojovanie základných potrieb.


Základné životné potreby sú:

  • biologické - každodenný príjem jedla, nápojov, dostatok zdravého spánku, fyziologické potreby (toaleta), dostatok čerstvého vzduchu;
  • zdravotné - hygiena, dostatok denného pohybu, v prípade potreby - polohovanie, špeciálna rehabilitácia a pod.
  • spoločenské - vzdelanie, sebavzdelávanie, sebarealizácia (zamestnanie), rozvoj schopností, duchovný rast, kultúrne vyžitie (divadlo, kino, hudba, výstavy, výlety, záujmová činnosť a pod.), kontakty s ľuďmi atď.

Užívateľ osobnej asistencie musí byť schopný zorganizovať si služby svojich asistentov (v prípade, že ich má viac) a usmerňovať ich prácu podľa svojich potrieb.

Ale, pozor:

asistent nie je hračka, ani sluha, s ktorým možno manipulovať ho alebo mu akokoľvek psychicky alebo fyzicky ubližovať.

Asistent nie je ani niekdajšia „opatrovateľka“, ktorá „sa“ o všetko postará „aj bez vás“, t.j. bez toho, že by ste jej povedali, čo a ako má urobiť a ktorá by o tom mala rozhodovať za vás! Vzťah medzi vami (užívateľom) a vašim pomocníkom (osobným asistentom) musí byť rovnoprávny a rovnocenný. To znamená, že z vašej strany by malo platiť: nepodceňujte sa, ale ani sa nepovyšujte (t.j. nezneužívajte svoju právomoc ako držiteľ príspevku proti nemu); a na strane asistenta rovnako - nedovoľte, aby vás ponižoval, ani aby sa nad vami povyšoval (ak zneužije vaše postihnutie a pokúsi sa všetko rozhodovanie o vás prevziať do svojich rúk!).

Medzi vami, ako užívateľom a vašim osobným asistentom by mal fungovať vzťah dvoch rovnocenných partnerov založený na určitej forme vzájomnej pomoci, ktorú jeden dobrovoľne (resp. za peňažný príspevok) poskytuje tomu druhému (dáva svoje zdravie a svoj čas do jeho služieb) a ten druhý vie jeho pomoc prirodzene (t.j. bez akýchkoľvek negatívnych pocitov a prejavov správania) prijať.

Užívateľ si hľadá a vyberá asistentov sám. Vo všetkých štátoch, kde osobná asistencia funguje ako najvhodnejšia forma pomoci zdravotne postihnutým ľuďom, získať osobných asistentov nie je ľahké. Zatiaľ je to totiž práca spoločensky neuznávaná a nedocenená (aj v západných krajinách, kde asistentov robia väčšinou cudzinci, pretože je to pre nich často jediná možnosť zárobku).

U nás osobná asistencia zatiaľ tiež nebola uznaná ako riadne zamestnanie, ale len ako určitá forma pomoci na základe zmluvy uzatvorenej medzi dvoma občanmi v zmysle Občianskeho zákonníka.

Naše skúsenosti hovoria, že neuznanie osobnej asistencie ako riadneho zamestnania odrádza ľudí ochotných pomáhať druhým a túto prácu robia prevažne študenti, ženy v domácnosti, príp. dôchodkyne či ľudia popri riadnom zamestnaní. Snažíme sa presadiť, aby bola osobná asistencia uznaná za riadny pracovno-právny vzťah.

Zo zahraničia poznáme tri formy vzťahu medzi užívateľom a osobným asistentom v rámci poskytovania osobnej asistencie:

1. Zamestnanecký vzťah.

a) Osobná asistencia riadená užívateľom (zdravotne postihnutým) znamená, že postihnutý si svojho/(ich) asistenta/(ov) najíma sám, čím sa stáva jeho/ich zamestnávateľom. Ako zamestnávateľ však - pred úradmi - nesie plnú zodpovednosť za vedenie agendy (účtovnej a i. dokumentácie) s tým spojenej.

b) Asistent ponúka svoje služby - pomoc formou osobnej asistencie - ako živnostník

(svoje pracovné činnosti má napísané vo svojom živnostenskom liste).

c) Zdravotne/telesne postihnutý pracuje ako organizátor (žiadateľ príspevku, mapovateľ situácie a pod.), zodpovednosť zamestnávateľa nesú miestne úrady, ktoré .

2. Družstvo

Jednotliví ľudia s postihnutím organizujú svoju vlastnú osobnú asistenciu, zodpovednosť zamestnávateľa má družstvo.

3. Agentúra

Agentúry zamestnávajú osobných asistentov.

Na záver :

V súčasnej, modernej spoločnosti sa veľmi rýchle zvyšuje pracovné a životné tempo a stúpajú nároky na možnosti a schopnosti každého z nás.
Dlhodobo (chronicky) chorí ľudia, občania so zdravotným postihnutím a starší ľudia toto zvyšujúce sa tempo nezvládajú a tak sa pre aktívnu, majoritnú časť spoločnosti stávajú brzdou alebo prekážkou v ich rozvoji aj v ich živote. Často sú prehliadaní, vo výnimočných prípadoch sa dokonca môžeme stretnúť až s odporom k ľuďom s postihnutím alebo ku starším ľuďom.
Je všeobecne známe, že vzťah aktívnej, majoritnej časti spoločnosti k chronicky chorým alebo k starým ľuďom nie je príliš dobrý, zvyšujúcim sa životným tempom klesá znášanlivosť.
Prieskumom verejnej mienky bola skúmaná znášanlivosť spoločnosti voči ľuďom s postihnutím, chronicky chorým a k starším ľuďom.

Najlepšie dnešná spoločnosť prijíma nevidomých, najhoršie osoby s duševnými poruchami. Výsledky prieskumu sú uvedené nižšie:

Znášanlivosť súčasnej spoločnosti je:

1. najlepšia k nevidomým (každý človek vie zavrieť oči a predstaviť si, aké to je "nič nevidieť"),
2. k ľuďom s telesným postihnutím, najmä paraplegikom /ochrnuté dolné končatiny/ (svojim správaním sa nelíšia od zdravého sediaceho človeka)
3. k ľuďom s ťažkým telesným postihnutím (vzbudzujú súcit, kvôli svojej bezmocnosti, údajne ich správanie sa značne odlišuje od správania zdravých ľudí, čo je ťažko pochopiteľné),
4. k seniorom (u ľudí v aktívnom, produktívnom veku budia dešpekt, niekedy aj odpor, "sú neužitoční a tvoria brzdu spoločnosti", našťastie má takmer každý človek niekoho blízkeho v pokročilom veku a tak sú starší ľudia väčšinou tolerovaní, v minulosti však seniori požívali úctu pre svoje skúsenosti a múdrosť, to dnes väčšinou chyba),
5. k nepočujúcim (sú hluční, nikto im nerozumie, neporozumenie vyvoláva vzájomnú podozrievavosť, vyradenie zo spoločnosti je pre nepočujúcich horšie ako ich samotné postihnutie),
6. k mentálne postihnutým (v horšom prípade sú vystavení pohŕdaniu a ignorovaniu, v lepšom prípade sa k nim spoločnosť chová ako k deťom - tyká sa im, ich názory, priania či rozhodnutia málokto berie vážne),
7. najhoršie sú na tom ľudia s duševnými poruchami (ľudia sa ich väčšinou boja, pretože ich považujú za nevypočítateľných a majú k nim odpor, títo ľudia sami obvykle prehlbujú svoju izoláciu, pretože sa hanbia za svoju chorobu nemoc a cítia sa odmietaní).

Nie príliš dobrý vzťah spoločnosti k postihnutím ľuďom je preto tiež jedným z dôvodov pre vznik a existenciu služieb" osobnej asistencie", ktorá slúži ako most medzi ľuďmi s postihnutím, staršími občanmi a majoritnou spoločnosťou. Pomáha takýmto ľuďom zvládať každodenné životné problémy, úskalia a snaží sa o ich začlenenie do spoločnosti.

Počet poberateľov peňažného príspevku na osobnú asistenciu
k 31.12.2005

 

Pč. Okresy, MČ Počet Počet  
    Dospelí s ŤZP Deti s ŤZP Spolu
1 Bratislava I
92
11
103
2 Bratislava II
164
13
177
3 Bratislava III
113
20
133
4 Bratislava IV
182
27
209
5 Bratislava V
234
17
251
6 Senec
69
6
75
7 Malacky
47
2
49
8 Pezinok
58
3
61
Spolu  
959
99
1058



 

(c) 2009 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si webové stránky zdarma!Webnode